Príbeh 1:
Večná rozprávka
Kapitola 1.
V kozube praskal oheň . Smrekové drevo vydávalo vôňu lesa a ohnivé jazyky vrhali na náprotivnú stranu tieň pohybujúcej sa starcovej siluety v hojdacom kresle. Upierajúc oči na obraz ženy visiacej nad kozubom z ťažia si povzdychol . Koľko je už tomu rokov ? Tridsať – štyridsať ? Nie niečo medzi .....
Starý otec – starcove snenie bolo razom pretrhnuté ani jemná hodvábna niť spevavým hláskom vnúčika . – starý otec , pôjdeme aj dnes na koníčky , prosím ...za prosíkal a uprel na starca svoje šibalské očička. Tomu pohľadu sa nedalo odolať. Bol to pohľad ktorý miloval , bol to pohľad -/jeho/- ženy , ktorý po nej podedil vnúčik . Iba ona dokázala svojím pohľadom pred mnohými rokmi roztopiť ľad v jeho srdci. Bola to práve ona , ktorá mu učarovala skrze to , čo teraz vidí v tejto anjelskej tváričke.
Starý otec pôjdeme ? znova za prosíkal , no už zdôrazňujúc slovíčko prosím ....´
Ách , ako rád by mu odpovedal , že áno.., ale čo na to povie Danka . Bola to jeho nevlastná dcéra. Nevlastná , tak odporné slovo . Miloval ju z celého srdca aj keď ona nikdy jeho city veľmi neopätovala . A on jej to zas nezazlieval. Vedel , že to pre ňu bolo veľmi ťažké , zvykať si na niekoho nového kto nie je jej otcom ,preto nezasahoval do výchovy jej matky .
A ani nemusel. Obe si rozumeli, akoby medzi nimi nikdy nebola prestrihnutá šnúra spájajúca plod s matkou. Bolo to zvláštne , vedel že ho neznáša a predsa synovi dovolila aby mu vravel starý otec...Aj ona milovala kone . Rada sa na ne dívala , hladila , prikrmovala pamlskom v podobe kocky cukru alebo jabĺčka a on jej neraz splnil prianie zajazdiť si . Vtedy bola tá detská tvárička prežiarená šťastím až do chvíle pokiaľ nespadla . Kôň bol v plnom kluse a obaja splývali v jeden celok. Do dnes nevie čo sa stalo a ani to prečo sa kôň z ničoho nič vzoprel a ona preletela ponad jeho hlavu dopadnúc na tvrdú slnkom spálenú zem. V nemocnice neležala dlho , asi zo dva dni , ale ku koňom sa už nevrátila. Akoby tým pádom zabila v sebe všetok cit k tomu ušľachtilému zvieraťu. Roky utekali , z malého dievčatka vyrástla veľká slečna zmeniac sa vydajom za svoju škôlkarskú lásku v ženu a tiež matku.
Avšak , chlapec podedil lásku ku koňom...Tajne chodieval do stajne a ako jeho matka pred rokmi aj on vo svojich vreckách nosieval kocky cukru , ktoré nepozorovane vzal z cukorničky na stole , alebo keď sa nedalo tak jabĺčka. Aj teraz vrecká boli plné kockové cukru a jabĺčok , pre prípad , že by ho starý otec , ako ho volal , posadil k sebe do sedla. Júúúúú , to bol pocit keď v ňom sedel prvý krát. Cítil sa ako kráľ ...ale jeho radosť netrvala dlho ,len do chvíle pokiaľ sa tým zážitkom nepochválil doma . Danka spustila krik , dvihla telefón , zavolala mamičke a ona zase dohovárala jemu. Miloval ju a tak sľúbil , že už nič neurobí za chrbtom Danky. Ale tá anjelská tvárička tak srdcervúco prosí a on ozaj nevie ako sa ma rozhodnúť ...
Anjelik môj , - ako ho nazýval -,rád by som išiel s tebou , ale dali sme slovo a slovo robí chlapa a ty si predsa chlap , nie? Bolí to snáď tie najfrázovitejšie slová ktoré kedy vyslovil s tou najväčšou bolesťou v srdci. Vedieť sa tak rozhodnúť správne. , bez nátlaku ... bez hlúpych sľubov . Musí sa porozprávať s Dankou . nemôže predsa jeden pád zničiť všetko , čo spolu s manželkou vybudovali. Ale tu nejde o nich , o ich lásku , tá si už bez tak rokmi vytrpela v rôznych skúškach , tu ide o tu anjelskú tváričku a srdiečko . nechce a nedovolí aby jedno detské srdiečko trpelo kvôli hlúpemu pádu z koňa. Zavolá Danke , aby došla na návštevu a porozpráva sa s ňou .Vie , že to bude ťažký rozhovor a možno ju ani nepresvedčí , ale pokúsiť sa o to musí. Bol už raz taký , všetko chcel dotiahnuť do konca -úspešného konca.
Starý otec ,ale ja ešte nie som chlap ., pozri , ani fúzy , ani brada a na výšku som sťa loktibrada a ty si povedal , že slovo robí chlapa a nie dieťa......
Ach ty mudrlant, zasmial sa starec , to sa len tak hovorí ,znamená to , že vždy by sme mali dodržať slovo ktoré dáme a o to viac by sme ho mali dodržať ak ho dáme milovanej osobe. ....
A ty miluješ moju mamičku....
Nie , tvoju mamičku mám rád ako by bola moja vlastná ,milujem však babičku a tej som bohužiaľ dal tiež slovo , že viac už nepôjdeme ku koníkom a nesadneme spolu do sedla...
No neboj sa urobím pre to všetko ,aby ten zákaz zrušila , len ešte neviem ako ....
Ty niečo vymyslíš starý otec, ty si šikovný ,len aby to netrvalo večnosť – posledné slová chlapec vyslovil s takým smútkom až starcovi prebehol mráz po celom tele.
Sťažka si povzdychol šuchajúc svoju bielu bradu ,pozerajúc za odchádzajúcim a zranením vnukom zopakoval v duchu sám pre seba... Ty niečo vymyslíš....len nech to netrvá večnosť..
Vymyslieť , ale čo? Danka je tvrdý oriešok oproti svojej mamičke. Tá trpela iba mániou pochybnosti a nedôvery s večným vyjadrením neverííííím, ale Danka je zaťatá .S ňou nepohne ani záprah kočiarových koní . Ale ..., starec sa pousmial , predsa by o niečom vedel , o niečom čo by možno pookrialo a naštiepilo tvrdosť zákazu. Pohrávajúc sa stou myšlienkou vyšiel na dvor a zamieril do stodoly. Ranný jarný vetrík ovieval jeho tvár a každým krokom oprašoval tú krásnu hrbú spomienok zaprášenú prachom bytia a zdolávania životných prekážok. Každý krok bol sťa stránka z knihy ich spoločného života , ktorý sa začal v dobe kedy ešte mali každý svoju rodinu , no aj tak sa v nej cítili osamotený i keď bolí obkolesený tými čo ich mali radi. Teraz už vedel , čo ponúkne Danke . Jeden malý plastový disk . Pre niekoho bezvýznamná vec v hodnote niekoľkých centov. No obsahom poklad nevyčislitelnej hodnoty. To fascinovalo Danku neustále . Príbeh zahalený do rúška tajomstva , písaný sťa denník každým dnom rukou jej matky , alebo rukou Milana . Vedela , že sa tam nachádzajú všetky ich správy skrze elektronickú poštu , básne , vyznania , ódy na stretnutia a milovanie , no nepoznala obsah a rozsiahlosť tajomstva. Raz ju načiapal, keď zabudol vypnúť monitor. Ten úžas detskej tváričky sa nedá ani opísať. Zhypnotizovane hľadela do monitora a ani nedýchajúc čítala slovo po slove. Zľakla sa , keď jeho ruka preťala zorné pole pohľadu a vypla monitor. Nespomína si , že by sa niekedy za to ospravedlnila , avšak viackrát sa niekto pokúšal dostať do počítača, ale bezúspešne. Heslo poznal iba on a ONA- HELENA , jeho Anjelik. Teraz je to už jedno . Dnes , zajtra jeho životná púť môže skončiť , poberie sa do nenávratná a niekto musí pokračovať v príbehu. Najprv jej však dá disk. Vlastne , ak bude o neho ešte javiť záujem, tak ho vymení za zrušenie zákazu . Teraz už nemá čo stratiť , môže len veľa získať pre vnuka. Len ako to povedať Helene čo chce spraviť , aby mu poradila , ako ten disk predostrieť Danke, aby si ničoho nevšimla a sama navrhla výmenný obchod : disk za zrušenie zákazu. Chcel by aj niečo viac. Vedieť prečo znenávidela kone aj keď je s nimi neustále spätá. Sťažka usadol do kresla. Časí jeho mladosti už pominuli. Sviežosť kroku otupela , sila sa vytratila a ostali iba spomienky na krásu hôr a každú jednu zlezenú dĺžku .
Aj to patrilo k jeho spomienkam .Horolezecký sedak , karabíny , lano , lezecké topánky , staré sedlo , pár fotografii a starý počítač . Pohľadom to všetko pohládzal no mysľou bol úplne inde .Ako to predostrieť .? Ako dodržať slovo dané dieťaťu . Jeho srdce zvierali dva mlynské kamene netušiac , že to pôjde ľahšie než jeho prvá cesta na hor. Ách..... , ťažký to Milanov povzdych preťali Dankyné slová ostrejšie než samurajov meč...vedela som , že ťa tu nájdem , veď kde inde by si mohol byť ak nie tu ,v kúte spomienok , ako to s mamičkou nazývate ...Hľadel na Danku sťa dieťa pristihnú na susedových čerešňa ch nezmôcť sa na žiadne slovo. Ahoj , prepáč ak som ťa vyrušila pri písaní ...ospravedlnila sa hlasom plným nehy ....ale mamička ťa hľadá a vola k obedu. Položiac mu ruku na rameno , ako by ho zobudila zo spánku. Dlaňami rúk zvyknutých držať kladivo ale aj pero na písanie , premasíroval si tvár aby narýchlo našiel aspoň jedinú vetu k odpovedi. Nie , nepíšem, práve som došiel aby ....zasekol sa, čo jej má povedať ?, že tu sedí a rozmýšľa nad tým , ako ju uprosiť na zrušenie zákazu , alebo , že ...Aby ? znova preťala sled jeho myšlienok. Aby som si trocha v tichosti pred obedom odpočinul....zaklamal . Vážne ?...smejúcimi sa očami položila mu otázku s takou intonáciou hlasu, že aj hluchý by zaregistroval tu nedôveru za klamnú odpoveď. Vážne?...zopakovala otázku ešte raz a s viac sa smejúcimi očami , pokračujúc...ja si myslím , že si tu pre niečo iné . Vždy si sa tu utiahol ak ste sa s mamičkou pohádali , ale dnes pohádaní nie ste a predsa ťa niečo trápi. A ty nevieš skryť ak ťa niečo trápi , najme ak je to blízke tvojmu srdcu , tak čo je to , čo ťa sužuje. Pálila slovo za slovom ani guľomet sledujúc jeho tvár . Vedela ako na neho. Za tie roky sa to naučila. On sám bol jej učiteľom , ako má čítať z mimiky tváre toho s kým sa rozprávame.
Vieš...začal pomaly ,myšlienky predbiehali slová a trieštili sa o barikádu strachu z možnej búrky.
Ach tie smejúce sa očí, vie že niečo tuší alebo má niečo pripravené , ale čo? , čo môže byť také čo vháňa úsmev do očí a vytvára pred ním barikádu strachu . A prečo sa vlastne bojí .
Veď nič nemôže stratiť.
Starký...oslovila ho znova...čo by som mala vedieť?
Starký ,tak lahodne zaznelo to slovo v jeho ušiach. Málo kedy ho takto oslovila , iba ak mala náladu , alebo ak súhlasila s niečím čo ešte nepredostrel , ale to sa málokedy stávalo. Teraz cíti akoby mu čítala myšlienky o čo ju chce poprosiť.... Starký ,tak lahodne to znelo a ani netušil že je to na po sledy , že o malú chvíľu jeho srdce dotlčie a on stihne vysloviť iba pár slov na rozlúčku a jedinú prosbu.
Vieš ... znova sa nadýchol aby pokračoval v dialógu , ale jeho pravica ho predbehla ,v bolestných kŕčoch zvierala miesto na hrudi , miesto ktoré za svojho života tisíc krát tajne masíroval pre bolesť srdca. Teraz už vie , že svoj boj pomalí prehráva . Ešte raz vidieť Helenu, povedať jej pár slov na rozlúčku. , povedať o tom čo všetko pre neho znamenala .
Starký ,starký čo ti je , pomóc , pomôžte mi niekto ....kričala Danka zo všetkých síl .Ten hluk a krik privolal aj Helenu ,ktorá sa vybrala za tými večnými rivalmi aby prišli k obedu . Jej plnoštíhla postava a vek zďaleka klamali . Každý kto ju spoznal neveril vlastným očiam. Vitalita v každom kroku. Ešte aj dnes by dokázala ako pred rokmi za päť minút prejsť pár stoviek metrov cesty. Na otázku ako je to možné ,vždy s úsmevom odpovie .: to sú roky tréningu každodenného ranného a poobedného zhonu na vlak do práce a z práce. ..Avšak na Dankin krik prebehla dvor a celú stodolu ani nevie ako .Kľakla si , ba priam sa hodila na kolená k ležiacemu Milanovi a pomáhala Danke uložiť Milana do sediacej polohy ako sa to učili na kurzu prvej pomoci pri príznakoch infarktu. Vydrž , prosím vydrž , prosila ho akoby to záležalo na ňom a nie na ruke osudu. Prosím Ťa vydrž ,Danka už volala sanitku , prídu za chvíľu ....tak frázovité slová ,sama dobre vedela ,že z okresného mesta sanitka aj keď prvej pomoci to tak rýchlo nezvládne.
Anjelik ,ale mne nič nie je...znova zaklamal , aby ju čo najdlhšie uchránil od pravdy ktorá sa k nemu blížila míľovými krokmi. Jeho hlboké a smejúce sa oči aj tento krát nedali na sebe nič vedieť. Z ťažká sa nadýchol, ....Danka....oslovil ju... Prosím Ťa nevyčerpávaj sa rozprávaním , prerušila ho. Posunom ruky jej dal na znak aby ho neprerušovala a pokračoval,...ak to teraz nepoviem ,tak už nikdy. V počítači pod ikonou s názvom večná rozprávka nájdeš príbeh lásky , ..na chvíľu sa zastavil aby sa nadýchol ,každé vypovedané slovo mu uberalo sili,vedel to ,ale musel ,musel to povedať ,nechcel odisť bez rozlúčky...nájdeš náš príbeh lásky , teda Tvojej mamičky a mňa. Heslo je Anjelik/kocúrik. Prosím Ťa prečítaj si ho , aby si pochopila , že sme to nemali ľahké v našom spoločnom živote. Lebo nie vždy všetko je tak ako by sme chceli. Keď si ho prečítaš verím , že pochopíš prečo sa pred rokmi začal písať rukou osudu náš príbeh a prečo tak spletito. Nájdeš v ňom odpovede na všetky Tvoje dnešné nevypovedané otázky.
Ako si vedel , že som niečo chcela? Položila tu otázku s takým prekvapením , že aj slepec by nahmatal a prečítal na jej tvári úžas z toho čo jej práve bolo povedané. Len sa na ňu pozrel a pochopila ,učiteľ je vždy väčší ako žiak , aj keď žiak môže prevýšiť učiteľa . Ďakujem ,ďakujem za to , poďakovala so slzami v očiach ....Ó neďakuj ešte, nebude to zadarmo ....pousmial sa , aj keď mu to robilo bolesť.
A čo teda za to chceš , zrušenie zákazu?
Ako si na to prišla.
Zbytočne položená otázka , namyslíš ...naklonila sa k nemu , nežne ho pobozkala a do ucha zašepkala ..učiteľ.
Helena dialóg sledovala s úžasom v očiach držiac celý ten čas Milana za ruku .Cítila každý jeho ston, každý bolestný krč a tak tušila akú bolesť prežíva . Bola blízko neho ,ako po celý ich spoločný život. Počula aj posledné Dankine zašepkané slovo. Nechápala jeho význam , ale v tejto chvíli to bolo jedno. Milan musí prežiť, musí sa uzdraviť , nesmie ju tu nechať. Nevedela by bez neho prežiť ani minútu , ale čo ak ? Nie to nie je pravda. Znova sú tu pochybnosti , ako pred rokmi a počas ich celého spoločného života. Nikdy sa ich nezbavila. Vedela , že v Milanovi sa nevyzná . Bol niečím zvláštny a preto tajomno ho milovala. Nikdy nevedela či zavolá , či príde . Len ona sama by vedela vypovedať koľko krát hypnotyzovala telefón, aby už zavolal , napísal sms alebo mms a koľko pri tom bojovala s pochybnosťami .
Ako ju trápili jeho pády , všetky podhodené polena pod jeho nohy od neprajníkov a naopak ako ju tešili jeho vzostupy. Vždy bol ako dieťa , vedel sa tešiť vopred a byť neustálim optimistom. Aj teraz, vie že má veľké bolesti a miesto toho aby ona utešovala jeho , on utešuje ju, ako kedysi ona jeho . Och ako rada by teraz za neho aj dýchala , len aby netrpel. Bolesti si užil viac než dosť a to ako fyzickej tak aj psychickej. Vlastne užili si obaja . A teraz kedy sú úž šťastný znova príde niečo , čo raní. Učiteľu...vytrhlo ju z myšlienok . Pozrela sa do Milanových očí.
Zrkadlila sa v nich bolesť, ale aj radosť , že mohol Danke odovzdať niečo , čo dostal do vienka. Schopnosť vidieť do ľudských sŕdc a schopnosť čítať z tváre .A teraz sa tie oči upierajú na ňu ako pred rokmi , kedy sa začala písať táto rozprávka. Anjelik...počuje to srdcom alebo ozaj to vyslovil?
Anjelik...nie vyslovil to...
Áno....
Ľúbim Ťa , budeš mi chýbať....
To nevrav , vybojujeme aj tento boj ...povedala to medzi vzlikmi utierajúc si slzy , ktoré jej stekali po lícach a zvlažovali Milanovu košeľu .
Tento už nie , tento sa nám už nepodarí., čas sa už kráti preto počúvaj.....
Helena sa nezmohla ani na slovo , slzy jej stekali po lícach sťa lesné potôčiky.
...Náš život bol niečím zvláštny , plný lásky ktorú sme rozdávali vôkol a preto zostalo aj pre nás , lebo láska je nevyčerpateľná. Raz si sa ma opýtala ako Ťa ľúbim. Dal som Ti na to tisícky odpovedí a dnes ti dám poslednú .Bola si tým najlepším čo ma v živote postretlo ,ak by som si mal znova vybrať s kým by som chcel prežiť život , chcel by som ho pre žiť s Tebou.
A ja s Tebou ...odpovedala mu Helena , nakloniac sa k nemu a bozkajúc ho na ústa , ktoré toľkokrát bozkala. No tento bozk bol niečím zvláštny. Bol posledný . Milan za zvuku sirén prichádzajúcej sanitky naposledy vydýchol. Jeho krčovytý stisk Heleninej nežnej rúčky povolil . To bol znak , že odišiel ...
Danka srdce vrúco plakala spolu s Helenou ,každým vzlykom si uvedomovala , že jej práve zomrel nie otčim , ale učiteľ , priateľ , človek ktorý celý čas stál pri nej a formoval jej vnútro bez toho aby urobil najmenší nátlak . Svet dostal tmavú farbu ,obloha sa zatiahla a slnko prestalo pre ňu svietiť. Prečo je tomu tak , prečo človek ktorý mi bol protivníkom je mi tým najväčším priateľom po ktorom ostalo prázdne miesto v srdci. Kde na všetky tieto nevypovedané otázky nájsť odpovede ? Kde? Zrak jej padol na kus plastu držiaci vo svojej pravici . Ozaj tu nájde odpoveď ?Skúsi to prečítať, možno v tejto chvíli nájde dosť síl , no najprv sa musí postarať o mamu .
Milanovi už nebolo pomoci so strany lekárov . Po prehliadke skonštatovali smrť rozsiahlym infarktom. Helena bola zlomená .Zrak upierala do ďiaľky a nezrozumiteľne si niečo pre seba mrmlala . Starosť Danky o mamu bola oprávnená , preto požiadala lekára rýchlej záchrannej služby ,aby jej dal niečo na upokojenie . Helena nevnímala ani meranie tlaku, či vpich injekcie , všetko akoby rázom stratilo zmysel. Zdravotná sestra pomohla Danke doprovodiť Helenu do postele . Lekári počkali na príchod pracovníkov pohrebnej služby a odovzdali im telo. Rozlúčili sa s Dankou prejavom úprimnej sústrasti a s ich odjazdom akoby na Danke razom spočinula všetka ťarcha sveta Čo prv spraviť, položila si v duchu otázku .Zatelefonovať?, poslať sms-ku , alebo telegram všetkým súrodencom . Asi iba pošle sms-ku . Na rozhovor nemá síl. Nezvládla by to . Jedine komu zatelefonuje bude Samuel .Je to jej jediný pokrvný brat , ale po mame . Pamätá si ako sa tešila, keď jej to mama povedala , že z dovolenky si priniesli nie len pekné spomienky a kopec fotografií a video záznamov , ale aj malinke bábo , ktoré jej teraz drieme pod srdiečkom. Tak povediac ho vychovala ona , Danka . Mama s Milanom neustále pracovali , -neraz dlho do noci-, aby im zabezpečili všetko a predsa stačili im dať aj kopec lásky a pozornosti. Obzvlášť Milan , nikdy nerobil rozdiel medzi nimi , deťmi. Bol vždy spravodlivý .Nerád trestal , ale keď musel , snažil sa to vyriešiť rozhovorom. Stále mal po ruke nejaký poučný príbeh , ktorým ich formoval. A tak , aj keď Samuel bol Benjamínko, nebolo na ňom poznať , aby bol rozmaznaný.
Danke sa triasli ruky , keď na mobile vyhľadávala Samuelove číslo. Čo mu má povedať a hlavne ako , že otec už nežije. Ach otec, tak sladké slovo. Prečo je to také nespravodlivé.
Prečo práve ona musela prísť vo svojom živote o dvoch otcov. Najprv o pravého a teraz o Milana .
Ahoj Danka , som rád , že voláš , práve som chcel to isté, mám taký divný pocit akoby sa niečo stalo...
Danka si iba vzdychla a zaliali ju slzy , cez ktoré nemohla rozprávať...
Tak predsa sa niečo stalo....
Áno , otec zomrel ,povedala medzi vzlykmi a viac už nemohla .Hrča bolesti v jej krku nedovolila povedať viac ani slovo , ba priam ani nadýchnuť sa ..
Čó ., že to nie je pravda ?
Žiaľ Bohu je...
A mama ? ako je jej ?
Celkom sa zrútila
Pricestujem večer ...povedal Samuel ,ale už so slzami v hlase .
Danka si sadla do kresla v Heleninej izbe , aby jej bola na blízku keď sa zobudí.
Sama by potrebovala utešiť , privinúť , ale Michal , -/ Dankin manžel / - je teraz kdesi na lodi v atlantickom oceáne ...ach Michal môj ,keby si tu teraz bol ....Nie nesmie teraz plakať, potrebuje byť silná , aby bola oporou mamičke a taktiež treba vybaviť veľa vecí okolo pohrebu , na plač nie to miesta . Ale je tak unavená a predsa sa jej nechce spať a ani nemôže . Stačí , že privrie očí a znova a znova sa jej prehráva rozhovor s Milanom . Disk , ach ten disk ,v mžiku otvorila oči , kde len dala v tom chaose disk . Ach tu je vo vrecku svetra . Pomaly trasľavými rukami ho vytiahla , už nápis-/ večná rozprávka / - napovedal , že nemá konca .
Čo je asi na ňom ? Odpovede ? poznámky , dej života ? Zvedavosť ju hnala v pred . Zapla počítač , vložila doň disk a klikla na okienko otvoriť a prečítať súbory . Úvodné slová sprevádzala Milanova pesnička započúvala sa do melódie čítajúc pri tom príbeh dvoch sŕdc ,ktoré si kôli láske vytrpeli veľa ,aby na konci boja boli kúsok šťastný . Nevedela , že sa mýli.
Kapitola 2.
Milan sedel u počítača a neprítomne hľadel do monitora . V hlave sa mu treštili myšlienky na tisíce drobných slov strácajúcich sa niekde v nenávratno. Len jeho strhaná tvár a po vysnutý zrak prezrádzali , že je znova po ďalšej hádke s manželkou. Do kedy to takto vydrží nevie....
Cez deň práca a neustále problémy okolo malej firmy , ale vlastnej a večer neustále hádky s ženou ktorú už nemiluje. Vlastne miloval ju niekedy? Nie , čím ďalej tým viac si uvedomuje , že ich vzťah a manželstvo bol jeden veľký omyl. Vzťah bol založený na citovej samote ...Obaja mali za sebou stroskotané vzťahy a aj veľké miestnosti sa im vzdali ako väzenské kobky. A Milan by mohol o vezení hovoriť viac než dosť. Sám ho prežil na vlastnej koži . Päť stratených rokov medzi chladnými múrmi ,nad ktorými sa vznášal oblak nenávisti ,bolesti a strachu..O zaplatenej dani za tie roky ani nehovorí. Prišiel o všetko čo sa dalo ....rodinu, starého otca a priateľov. To všetko sa mu vždy v samote vynára , ako bumerang sa vracia späť a nie a nie sa toho zbaviť...Aj teraz v tejto chvíli sťa kovadlina ťaží a ťahá ho to k zemi .
Sťažia pozdvihol zrak k monitoru PC ,mal by pokračovať s ponukou na prácu ,ale akosi nie a nie sústrediť sa ,akási vnútorná sila ho ťahala na sociálnu sieť zvanú pokec...To je blbosť , tolko krát tam bol prihlásený a vždy to zhodnotil na štvorku ba priam ako brakovú sieť...A tak ako pred tým
Komentáre
Prehľad komentárov
Veľmi pekný príbeh,v očiach som mala slzy keď som ho čítala.Len tak ďalej.Prajem veľa úspechov.
komentár:
(Ľubica Findová, 22. 1. 2013 19:17)